Ako sa dozvedáme od Ovídia Fausta (1896 -1972), bratislavského archivára a múzejníka, deň sv. Martina, patróna hlavného mestského kostola (dómu), čiže 11. november, "...bol príjemným sviatkom starých bratislavských občanov. V ten deň odniesli predstavení židovskej obce starostovi pečené husi (neskôr tento chutný dar obdržal aj kráľ)."
Pri pohreboch, ale aj na Dušičky dodržiavame rituály, ktorých pôvodný význam bol spojený so strachom. Ani nie tak zo smrti samotnej, ako z toho, že by sa mŕtvi vrátili pomstiť živým. Nech nám slúži ku cti, že čím bližšie k súčasnosti, tým viac tento strach v rituáloch nahrádza starosť o to, aby sa naši zosnulí mali vo svojej "posmrtnej" existencii...
Pani Zuzana Mináčová, krásna dáma, výnimočná osobnosť. Poznala som ju, keď som ešte ako mladé dievča pracovala v Slovenskom fonde výtvarných umení. Nie, neboli sme známe, tobôž kamarátky, len ma občas minula na chodbe. Vlastne som si ju prvýkrát všimla vďaka tomu, že rovnako ako ja, trochu ráčkuje. Vtedy som o nej ešte nevedela veľmi veľa, ale...
"Za náporov vetra bičujúceho múry zámku preniesli Marino vychladnuté nahé telo do skladu a narýchlo naň nahádzali jej šaty, aby ho nebolo vidieť."
V súpise sochárskych diel Bratislavy nájdete aj tento čudný kameň - umelecké to dielo s názvom Tri ryby. Osadené je na Račianskej ulici č. 11, pri jednom z vežiakov sídliska ľudovo prezývaného Februárka. To sú tie vysoké červené domy na začiatku dnešnej Račianskej ulice, kedysi ulice Februárového víťazstva. Prečo sa to čudo volá Tri ryby?
