Park s chodníkom mŕtvych
Dva parky, ktoré vznikli na mieste starých hrobov zrušených cintorínov z konca 18. storočia. Jeden v Bratislave, druhý v Bruseli. Uhádnuť, o ktorom bratislavskom parku je reč, to je na vás. Na mne je porovnať ho s parkom Georgea Henriho, známym aj vďaka chodníku dláždenom pohrebnými doskami.
Zrušené cintoríny
Park "Parc Georges Henri" v Bruseli vznikol na pôde cintorína, ktorý po dvesto rokoch, počas ktorých slúžil pohrebným účelom, premiestnili v osemdesiatych rokoch minulého storočia na iné miesto. Dôvodom bolo rozšírenie priľahlej komunikácie. Rozširovaniu cesty ustúpil aj cintorín v Bratislave, ale stalo sa tak už o viac ako dvadsať rokov skôr. Obidva parky na zúžených plochách niekdajších pietnych miest boli nazvané podľa ulice, resp. v bratislavskom prípade námestia, v susedstve. Veľmi podobné sú tiež fontány v ich vstupných častiach. Zaujímavejšie je však to, čo je iné v Parku Georgea Henriho ako v tom našom.
Keď vznikal ten náš, bratislavský, nebolo ešte v móde pýtať sa obyvateľov z okolia, ako by si ho predstavovali, čo by v ňom chceli zachovať. Nebolo v móde ani venovať príliš veľa pozornosti tomu, čo práve nebolo v móde. :-) A v móde vtedy bolo najmä zdolávanie vesmíru, kozmonauti, určite nie anjeli zo starých náhrobkov. Náhrobky teda v polovici päťdesiatych rokov 20. storočia rozbili, anjeli uleteli a o nejaký čas priklusal do parku "Slncový kôň", pristavil sa tu aj kozmonaut s raketovým motorom, dokonca aj planéta Saturn.
Ani v Parku Georgea Henriho nenechali náhrobky na pôvodných miestach, ale ani ich neodstránili. Že to znie nelogicky? V skutočnosti boli tieto náhrobné dosky vložené do promenádneho chodníka, ktorý lemuje plochu parku. A tak sa návštevníci doslova prechádzajú po stopách dávnych ľudských osudov, niektorých až z čias, keď bolo Belgicko ešte Habsburským Nizozemskom a v kráľovskom paláci bývala Mária Kristína, najobľúbenejšia dcéra Márie Terézie, so svojim manželom Albertom Sasko-Tešínskym. Presťahovali sa tam rovno z Bratislavského hradu.
Nájde sa však aj niekoľko celistvých náhrobníkov, dojemné epitafy v Braillovom písme, dokonca aj zachovaná pohrebná kaplnka. Oddelená časť je venovaná pripomienke hrôz druhej svetovej vojny. V tej sa na chvíľu pristavím...
Smrť versus život
Ťažko sa hľadajú slová na vyjadrenie pocitu, ktorý sa zmocní náhodného návštevníka, keď z obrovskej zelenej plochy parku, plnej ihrísk a nekončiaceho výskotu detí, zíde nižšie za hradbu živého plotu k tichému pamätníku Ravensbrück. Dlhý múr z červených tehál a pred ním žena a dieťa stojace v modrastom blate, typickom pre koncentračné tábory. Zhmotnená zúfalá opustenosť celým svetom!
Pamätník bol vytvorený ako pocta ženám, ktoré bojovali v odboji, a ich deťom, ktoré zomreli v nemeckých táboroch (a najmä v ženskom tábore Ravensbrück) počas druhej svetovej vojny. Miesto na zamyslenie o význame tragickej skúsenosti, ktorú by žiaden človek, tobôž dieťa, nemal zažiť, zdobia na jar fialové záhony kvetov. Tie čoskoro nahradia ružové kríky, ktoré tam ostanú až do prvých zimných dní.
Aj v bratislavskom parku stojí monument - socha pripomínajúca hrôzy vojny. Asi tú najdesivejšiu hrôzu - výbuch atómovej bomby. Práve v čase výročia oslobodenia Bratislavy, a onedlho aj konca druhej svetovej vojny, vykvitli okolo nej záhony krvavo červených tulipánov. Rovnako ako pri pamätníku Ravensbrück nepotrvá dlho a vystriedajú ich záhony ruží.
Už viete, o akej soche a o akom parku v Bratislave je reč? Ak nie, určite na to prídete, keď si pozriete galériu k článku.
Foto: archív autorky
© Ľubomíra Černáková, turistický sprievodca Bratislava