Verejný oznam

04.04.2020

Verejné oznamy, príkazy, zákazy, výstrahy a upozornenia. Tie dôležité, ale aj tie s takpovediac jednosmernou logikou, ktoré dávajú zmysel len ich autorovi. Šíria sa ako mor po dverách ambulancií, chodbách úradov, sklách výkladov, stenách záchodov. Vyzbrojené výkričníkmi na nás bezhlasne kričia, ale je ich priveľa, aby sme si ich všímali. Stali sme sa verejnooznamovzdornými.

Veď povedzte sami! Koľkokrát ste videli v čakárni u vášho lekára nálepku s prečiarknutým mobilom? A koľkokrát ste si ho vypli?

Zákaz používania mobilných telefónov, hoci nemá v zákone žiadnu oporu, patrí dnes k najpočetnejším verejným oznamom v zdravotníckych zariadeniach. (Odhadujem, že prvenstvo má výzva "NEKLOPAŤ".) Pamätá si niekto z vás, aké nápisy prevládali v ambulanciách, nemocniciach, kúpeľoch a zotavovniach predtým?

Smaltované ceduľky

Ticho sme sa prepracovali do krásneho obdobia smaltovaných ceduliek. Tú ceduľku v úvode tohto článku, usmerňujúcu návštevníkov zotavovne, ako používať výťah, nájdete na webe Nového Času v článku "Spomienky na socializmus: odkaz rekreantom stále živý". Tabuľka "Chovajte sa ticho" je od Petra Hrabe Joachymstála z facebooku Staré cedule - plechové, smaltované. Ak si radi nostalgicky zaspomínate, práve to je adresa, ktorú by ste určite mali navštíviť. Okrem iného tam na vás čaká aj táto ceduľka, obľúbená v československých pohostinských zariadeniach nižšej cenovej skupiny (áno, nielen v amerických saloonoch sa pľulo na podlahu):

A ešte jedna "plechovka", vďaka (ne)údržbe historických budov v Bratislave, zvlášť obľúbená:
Autorom fotografie datovanej do obdobia 1970 - 1980, ktorú som našla na Webumenia.sk je Anton Podstraský. Pre porovnanie pridávam aj súčasnú obdobu toho istého výstražného oznamu, tiež z Bratislavy, od Tomáša Ďuriša, z jeho blogu na SME.sk, s názvom "Pozor, padá omietka!!!"

Obľúbená A4-ka, PC tlačiareň a euroobal. S touto výbavou môžeme všetci nehatene a do vôle vydávať verejné oznamy, príkazy, zákazy, výstrahy, upozornenia. Ak chceme, môžeme to robiť aj arogantne a s gramatickými chybami.

Čo oznam nechcel povedať, ale povedal

Keď sa pozriete na tento obrázok, nemusíte byť Hercule Poirot ani Sherlock Holmes, aby ste vedeli čo - to povedať aj o autorovi oznamu. A asi to nebude veľmi lichotivé:

Nasledujúci oznam, určený účastníkom istej konferencie, som vybrala ako reprezentanta ťažko stráviteľnej štylistiky. Na internet ho zavesila učiteľka angličtiny ako vtipný príklad nesprávneho použitia anglického jazyka:

AK MÁTE DETI A NEVIETE O TOM, OPATROVATEĽSKÁ SLUŽBA JE NA PRVOM POSCHODÍ

Tu je originálna verzia:

FOR ANYONE WHO HAS CHILDREN AND DOESN'T KNOW IT, THERE IS A DAY CARE ON THE FIRST FLOOR

A príklad od susedov, nájdený v článku "TOP 10 verejných nápisov, ktoré stoja za to!" v Novom Čase 23. 5.2017:

Trochu histórie

Verejný oznam či verejné oznámenie bývalo vyrezané, vyryté, neskôr vytlačené na verejnom priestranstve, aby sa všetci, ktorých sa to týkalo, mohli oboznámiť s jeho obsahom. Bolo to tak už za čias starovekých národov. Účelom verejného oznamu, na rozdiel od reklamného plagátu, nebolo a nie je zapáčiť sa, ale uplatniť moc.

Oznam si však mohli prečítať len tí, ktorí čítať vedeli. Takých nebolo veľa. Preto sa oznamy ešte dlho zverejňovali aj krikom. Poslovia sa rozbehli po celej krajine, prípadne reťazovým spôsobom odovzdávali správu jeden druhému, a na námestiach alebo z veží a hradieb oznamovali nariadenie vládcu.

V staroveku takúto funkciu "vysielača" plnili športovci - bežci. Keďže, ako vieme zo známeho príbehu o bitke pri Maratóne, boli aj takí bežci, ktorých služba spravodajstvu stála život, môžeme len ďakovať za vynález hromadnej tlače a povinnú školskú dochádzku. Tú v Uhorsku, teda aj na našom území, zaviedla Mária Terézia v poslednej tretine 18. storočia. Vďaka tomu si už aj Bratislavčania mohli správy nielen vypočuť z úst mestských trubačov na veži Starej radnice, ale aj prečítať.

V 17. a 18. storočí sa začal vyvíjať charakteristický znak verejného oznamu - jeho špecifický žargón. Ustálené vetné spojenia sa uplatňovali najmä v úvodoch a na koncoch nariadení, vyhlášok a výziev. Zo slovenských ľudových rozprávok určite poznáte: "NA ZNÁMOSŤ SA VŠETKÝM DÁVA..." a zo starých westernov: "WANTED DEAD OR ALIVE" - "HĽADÁ SA MŔTVY ALEBO ŽIVÝ" (v určitom období osídľovania Ameriky, vďaka vysokej kriminalite, mimoriadne častý verejný oznam).

Doba moderná

Ďalšie storočia premiestnili verejné oznamy štátnej moci z ulíc do novín, rozhlasu, televízie a napokon aj na internet. V 19. storočí bol vynájdený telegraf a od nástupu rozhlasového vysielania, začiatkom 20. storočia, už hovoríme o hromadných oznamovacích prostriedkoch, čiže masmédiách.

Ak si myslíte, že sa Bratislava a jej budovy vďaka tomu stali menej olepenými, veľmi sa mýlite. Práve naopak. Verejných oznamov v podobe nápisov vylepených na viditeľných miestach je stále viac a viac. Žiaľ, nikto nikde zatiaľ nevylepil taký oznam, na ktorom by boli pravidlá, ako má verejný oznam vyzerať po estetickej stránke. Asi budete súhlasiť, že takto by vyzerať nemal:

21. storočie našťastie prinieslo aj do bratislavských papiernictiev lepiace gumy, ktoré na rozdiel od tradičných lepiacich pások nevidieť a nezanechávajú škaredé stopy, aj samolepiace rámy, ktoré sa dajú jednoducho nalepiť na sklá, steny aj dvere a oznamy v nich môžete donekonečna obmieňať. Ešte by to chcelo balíček cenovo dostupnej slušnosti.

Ak v texte alebo pri obrázkoch nie je uvedené inak, fotografie sú z archívu Historicky.sk.

© Ľubomíra Černáková, turistický sprievodca Bratislava 

Share