Na čo ste sa na hrade Devín pýtali
Tajomstvo tajnej chodby
Čo je to za otvor na hradnom brale, približne oproti Panenskej vežičke, som sa opýtala priamo na hrade milej pracovníčky Mestského múzea Bratislavy a dozvedela som sa, že je to otvor do malej jaskyne, ktorá bola kedysi dreveným "mostíkom" spojená so strážnou vežičkou (tzv. Panenskou vežičkou alebo Mníškou), ale dnes je už neprístupná a nikam nevedie. Buď bolo toto vysvetlenie nesprávne, alebo som ho ja nesprávne pochopila, pretože po jeho zverejnení na FB Historicky.sk sa pod príspevkom rozpútala diskusia, ktorá priniesla jasnejšie a aj správnejšie vysvetlenie záhadného gotického vstupu. Koniec koncov, ako upozornil všímavý človek skrývajúci sa za facebookovým menom Ars Moriendi, na vyriešenie záhady si stačilo pozorne prečítať informačné panely na hrade:
"Prekvapujúcim zistením bolo odkrytie priestorov priamo v skalnom masíve. Okrem novoodkrytých priestorov nadväzujúcich priamo na interiéry obytnej veže na hornom hrade tu geológovia zistili desať ďalších podobných útvarov. Jedným z nich je tzv. tunelová jaskyňa, ktorá je priestorovo najväčšia. Dosahuje maximálnu dĺžku 11,5 m a výšku 8,8 m. Prechádza celým hradným vrchom. Jej južný vchod je vybavený malým hrotitým gotickým portálom."
Ars Moriendi ešte doplnil, že táto chodba sa pravdepodobne využívala na skladovanie potravín, či munície, keďže priestor po celý rok poskytoval chladné teploty. Predpokladá sa, že odtiaľ viedla drevená lávka, ktorá sa napájala na systém opevnenia a obranných bášt...
Didgeridoo
Využitie tunelovej jaskyne v minulosti až tak veľmi neprekvapuje. Oveľa zaujímavejšie sa ukázalo byť jej, z hľadiska histórie nedávne využitie. Pajštún aj Devín, odkedy ich napoleonovské vojská vyhodili do povetria, boli a sú obľúbenými výletnými miestami mladých Bratislavčanov a bratislavských študentov. Vyliezť po strmom svahu na ťažko dostupné miesta a odmeniť sa krásnym výhľadom, to sú prvé pokusy o budúce dobytie sveta. :-)
Koľko generácií, vrátane tej mojej, chodievalo na jar aspoň pod hrad, keď hrad bol dlhé roky pre verejnosť zatvorený, aby si slávnostne, po vzore štúrovcov, potvrdili svoje druhé mená! Niekedy to boli naozaj slovanské mená, častejšie len bizarné študentské prezývky. Na dobrú náladu stačili aj tie, kvapku adrenalínu dodal pohľad na prísne strážené zakázané územie za ostatným drôtom železnej opony.
Ale, aby som sa vrátila k našej tunelovej jaskyni. Že je citovaný text z informačného panela pravdivý a že jaskyňa prechádza celým hradným vrchom, potvrdil v diskusii aj ďalší člen, ktorý v tej jaskyni niekoľkokrát bol. Čo tam hľadal? Chodil si tam hrávať na didgeridoo!
Didgeridoo (čítaj didžeridu) je domorodý dychový hudobný nástroj, ktorého vek sa odhaduje na 40 000 rokov, na základe čoho je pokladaný za najstarší svetový hudobný nástroj. Je nástrojom pôvodných obyvateľov Austrálie... (Wikipedia).
Budova letného divadla
Miestom s dobrým výhľadom, kam by sa nemalo chodiť (lebo je to nebezpečné!!!) a kam sa dostanete aj bez tréningu z kaviarne s horolezeckou stenou, je strecha budovy niekdajšieho letného divadla. Na túto strechu vystúpite po vonkajších, síce zanedbaných, ale aj tak v porovnaní so stenou hradného brala relatívne pohodlných, schodoch. Budovu letného divadla dnes poznáme skôr pod zaužívaným názvom "bývalá reštaurácia a amfiteáter". Vklinená do hradnej skaly hrá na Devíne úlohu strašidelného paláca a môže byť plnohodnotnou kulisou k akémukoľvek hororu. Ostáva dúfať, že sa jej príbeh neskončí skutočným hororom.
Architekt Václav Houdek patril v období druhej svetovej vojny k tvorivým autorom s naozaj širokým záberom, od projektov administratívnych budov, cez rodinnú výstavbu, školy, nemocnice, až po hádam najvýraznejšie dielo - Štátne observatórium na Skalnatom plese. Veľa tvoril v Bratislave a okrem toho, že sa autorsky podieľal na sídlisku Februárka, navrhol nemenej známe dielo - práve túto budovu letného divadla na Slovanskom nábreží 48.
Funkcionalistickú budovu, ktorej strecha slúžila ako javisko amfiteátra, navrhol Václav Houdek ešte v čase, keď Devín patril k Nemeckej ríši. Pre lepšie pochopenie podobnej architektúry tej doby parafrázujem slová historika Štefana Holčíka: Tretia ríša obľubovala budovanie zhromažďovacích priestorov vo voľnej prírode pre veľké masy ľudí, kde by bolo možné umocňovať myšlienku nadradenosti nemeckého národa. (Zdroj: Amfiteáter v Devíne bude chátrať aj naďalej, dôvodom je neukončený súdny spor, 30. 5. 2016, www.bratislava.dnes24.sk.) Na takéto účely už devínsky amfiteáter, našťastie, slúžiť nemohol. Budovu s auditóriom dokončili až v roku 1948.
Ďalší osud a málo spomínané využitie odhaľujú stránky www.vojensko.cz, kde sa dozvedáme, že:
"Budova bola využívaná Pohraničnou strážou cca do roku 1965, kedy prebiehala reorganizácia číslovania rozloženia pohraničných jednotiek. Podľa starého číslovania to bola 11. rPS Devín. [...] Po opustení budovy príslušníkmi PS prešla budova pod patronát Ministerstva kultúry SR a ministerstvo ju vlastní podnes. Budova bola využívaná ako reštaurácia, archív a sklady. [...] Neskôr sa budova ocitla v hraničnom pásme a nedalo sa k nej dostať. Pod budovou bolo stanovište Dunajskej PS."
Seafly Štokholm proti Hlavnému mestu SR Bratislave
V citovanom texte z roku 2012 je nesprávny údaj. Budovu dnes nevlastní Ministerstvo kultúry SR, ale Hlavné mesto SR Bratislava. Za socializmu sa však naozaj využívala ako reštaurácia. Spravovali ju Reštaurácie a jedálne (RaJ), až kým ju po roku 1989 nezískalo do správy mestské múzeum, ktoré sa ju rozhodlo na 99 rokov bezplatne prenajať spoločnosti Seafly so sídlom v hlavnom meste Švédska - Štokholme. Spoločnosť Seafly mala podľa zmluvy povinnosť budovu zrekonštruovať.
Zmluva o nájme a rekonštrukcii objektov reštaurácie a amfiteátra na Slovanskom nábreží bola uzavretá 28. 11. 1990. Magistrát však odmietol objekt nájomcovi odovzdať s vyhlásením, že zmluva je kvôli chýbajúcemu predchádzajúcemu súhlasu mestskej časti neplatná, resp. nezákonná. Spoločnosť Seafly sa rozhodla obrátiť na súd, aby určil, že zmluva je platná. Spoločnosť v tejto veci síce neuspela ani na okresnom súde v roku 2008, ani na krajskom súde v roku 2014, inými slovami súd sa nepriklonil na stranu spoločnosti Seafly a neurčil, že zmluva platí, vo zvyšnej časti však vrátil spor opäť na Okresný súd Bratislava I. na ďalšie konanie.
Pýtate sa, čo sa skrýva za tou "zvyšnou časťou"? Prečítala som si rozsudok niekoľkokrát, ale, žiaľ, na to, aby som ho správne zreprodukovala v skrátenej forme, sa naozaj necítim. Pochopila som to tak, že predmetom ďalšieho konania mala byť hlavne otázka súčinnosti magistrátu v podobe zabezpečenia stavebného povolenia na rekonštrukciu. Nech už je tou zvyšnou časťou čokoľvek, dnes, po dlhých rokoch súdnych ťahaníc, ktoré sa zjavne ešte stále neskončili, sa už nič nezmení na smutnej skutočnosti, že táto výnimočná funkcionalistická pamiatka má kvôli zanedbaniu bližšie k asanácii ako k rekonštrukcii.
© Ľubomíra Černáková, turistický sprievodca Bratislava