Bobrík mlčanlivosti

Na tradičnú skautskú skúšku - bobríka mlčanlivosti si spomeniem zakaždým, keď vstúpim do nejakého vodného toku či nádrže, určenej na plávanie. Bobríka mlčanlivosti skladala moja skautská oddielová vedúca (ospravedlňujem sa, ak nepoužívam správnu terminológiu, moja skautská minulosť trvala len krátko a bolo to veľmi, veľmi dávno) práve v deň, keď som sa ja po prvýkrát, a verím, že aj naposledy, topila. Boli to najdobrodružnejšie prázdniny v mojom živote. Poďme si teda povedať niečo o histórii prázdnin a potom vám dopoviem aj príbeh s mojim takmer utopením, i keď... jeho pointu už možno tušíte.

Školské prázdniny

Ľudia, aj tí maličkí, sa vzdelávali odjakživa. Ale o prázdninách sa dá, logicky, hovoriť až od momentu, keď dochádzka na vyučovanie prestala byť dobrovoľná a začala byť (nepríjemnou) povinnosťou. Dovtedy sa školský rok, ak vôbec na danom mieste nejaká škola existovala, riadil miestnymi zvyklosťami. Trval zvyčajne od jesene, keď sa skončila obvyklá detská aktivita - pasenie dobytka a hydiny vonku, do jari, keď bolo treba začať pomáhať na poli. Inými slovami, do školy sa chodilo len v zime. Teda za predpokladu, že bolo čím kúriť, príp. že si bolo čo obliecť.

Mimochodom, pamätáte si ešte na posledné československé uhoľné prázdniny? Ak sa nemýlim, boli v roku 1979. Udreli mrazy až mínus 20 - 25 stupňov Celzia, čo vyvolalo energetickú krízu, keďže všetko uhlie zamrzlo. Prázdniny trvali od 8. 1. do 28. 1. 1979.

Povinná školská dochádzka

Ak sa vás niekto v 18. storočí opýtal, ako dlho už chodíte do školy, mohli ste odpovedať napríklad, že tri zimy. Ale pozor! Od roku 1774, keď Mária Terézia obdarovala na Mikuláša deti svojich poddaných špeciálnym darčekom - Všeobecným školským poriadkom, situácia sa začala zhoršovať. Ono síce ešte nejaký čas trvalo, kým vznikol osobitný školský predpis aj pre Uhorsko, lebo Uhorsko za Márie Terézie bolo zvyknuté na špeciálne ohľady, a potom ešte ďalšie roky, kým jej syn Jozef II. povedal, že aj malí Uhri a Uhrice do školy chodiť nielen môžu, ale aj musia, no nakoniec sa školský rok predĺžil na 11 mesiacov. Na pomoc pri jarných a jesenných prácach bola určená len dvojtýždňová prestávka. Že prečo zrazu taký dlhý školský rok? Vraj aby si malí poddaní nezvykli a nechceli potom ako veľkí aj dlhú dovolenku.

Takto to však bolo zavedené len v základných (dedinských, resp. ľudových) školách. Na niektorých vyšších školách, v mestách, mohli mať študenti už vtedy dvojmesačné letné prázdniny. Konečne v roku 1868 prijal zákon o povinnej školskej dochádzke aj uhorský parlament a dĺžka prázdnin sa ustálila na dvoch letných mesiacoch všeobecne. No úprimne, na vidieku trvalo ešte až do konca 19. storočia, kým toto pravidlo začali rodičia brať vážne a prestali svojim deťúrencom prázdniny predlžovať do prvého snehu, teda dovtedy, kým im decká mohli pomáhať pri poľnohospodárskych prácach.

Čo s voľným časom

Malé deti cez prázdniny pomáhali rodičom. A čo robili tí starší - dnes by sme ich nazvali "stredoškoláci"? V podstate to, čo aj dnes: cestovali a zháňali peniaze. Ibaže nie pre seba, ale pre školu. A to sa zasa už dnes len tak nevidí. Hovorilo sa tomu "suplikovať", čiže vyberať peňažné príspevky pre školy, bez príkras, žobrať milodary pre školu. Výnosy zo suplikácií išli napríklad na študentskú stravovňu.

"Najmä pre chudobnejších študentov bola prázdninová "suplikačka" obdobou študijnej cesty alebo cestovaním za skusmi. Okrem toho znamenala pre nich aj istý zdroj príjmov, tretinu vybraných peňazí mohli si totiž suplikanti ponechať. Škola im určila stolice (župy), ktoré majú navštíviť. Zároveň každý vyfasoval knižku, do ktorej mu donori zapisovali peňažné dary (čo nezapísali, to si suplikant tiež mohol nechať pre seba)." (Zdroj: Vladimír Jancura, Nech žijú prázdniny, 27.06.2014, dostupné na internete: https://zurnal.pravda.sk/neznama-historia/clanok/321951-nech-ziju-prazdniny/)

Šikovní študenti si mohli, samozrejme, privyrobiť do vlastného vrecka aj ďalšími spôsobmi. Najčastejšie to bolo doučovanie tých menej schopných žiakov. Bolo dôležité byť dobrým študentom. Dobré výsledky znamenali aj odmenu v podobe nižších školských poplatkov. Výdavky na pobyt v škole v meste boli predsa vysoké a stávalo sa, že menej nadaní potomkovia mohli svojich rodičov pripraviť štúdiom o celý majetok.

Škola života - prázdninové tábory

Po vojne bolo všetko inak. Teda nie, že by sa dedinské deti vyhli paseniu husí a zbieraniu kláskov po žatve, ale často im prišli pomôcť bratranci a sesternice z mesta, deti zamestnaných rodičov, na ktoré nemal kto cez leto v meste dozerať. A kto nemal starú mamu alebo strynú na dedine, hajde do tábora! Tábory boli pionierske a, kým ich nezakázali, aj skautské.

Ja osobne som pioniersky tábor nezažila. Moja mamina bola pani učiteľka, takže mala prázdniny tiež, a tak mal na mňa kto dozerať. Moje spolužiačky, ktorých mamy sa nemohli hrdiť týmto obetavým a spoločensky nanajvýš potrebným povolaním, sa z tábora vracali vždy zamilované a krásne opálené. Veľmi som im závidela. Navyše, naučili sa tam veľa dôležitých vecí, napríklad hru s prevliekaním povrázku medzi prstami, ktorú ja dodnes neviem, trampské, celkom nebudovateľské pesničky, tiež ako si uviazať na cop, čiže "konský chvost" ružu zo šatky alebo upliesť veniec z poľných kvetov. Niektoré deti sa možno naučili v tábore aj základy disciplíny a poriadkumilovnosti, ale ja také nepoznám.

Bobrík mlčanlivosti

Ja so zažila jedenkrát skautský tábor. Potom skauting na dlhé roky zakázali. V skautskom tábore som sa naučila morzeovku, ako sa nestratiť v lese a očistiť panvicu od pripálenej mastnoty. A myslela som si, že som sa naučila aj plávať...

Chodievali sme plávať do takého bazéna, kde mi voda tesne pri vstupe siahala len po krk. V ten deň sme kvôli programu predtým prichádzali k bazénu postupne. Ja medzi prvými, hneď za našou oddielovou vedúcou. Postavila som sa na schodíky a namiesto zlezenia po nich som smelo skočila. Lenže, práve v ten deň bazén napustili oveľa väčším množstvom vody ako zvyčajne a ja som sa ocitla hlboko pod hladinou. Spod vody som ešte zazrela vedúcu ako gestikuluje rukami a potom... Čo som videla potom, to je na iný príbeh. Navyše, netrvalo dlho a z vody ma vytiahli za moje dlhé vlasy, splývajúce meter nado mnou, a zachránili.

Pravda je, že to mohlo skončiť aj horšie, pretože tá moja vedúca práve držala bobríka mlčanlivosti a ani pohľad na to, ako sa topím, ju neodradil od zámeru nevydať ani hláska. Miesto toho, aby volala o pomoc, iba ukazovala na hladinu vody. Našťastie to stačilo. Ale bobríka mlčanlivosti aj tak nezískala. Ako som sa neskôr dozvedela, práve kvôli mne. Že si neuvedomila, čo je dôležitejšie. No, dnes už to určite vie.

Čo sa mňa týka, boli to krásne prázdniny. Čo sa vás týka, mali by ste vedieť, že bobríci sú skúšky, za ktoré dostávajú skauti odznaky, a že okrem bobríka mlčanlivosti existujú aj bobríci hladu, zručnosti, otužovania, prvej pomoci a odvahy. Ten posledný sa za mojich čias dával za celú noc strávenú osamote v lese. Juj!

© Ľubomíra Černáková, turistický sprievodca Bratislava