Záhorská Ves

15.05.2020

Tip na výlet z Bratislavy pre stále krásnych, ale už menej fyzicky zdatných.

Obrázok: Záhorská Ves je na západnej strane lemovaná riekou Moravou, ktorá tvorí prirodzenú hranicu medzi Slovenskom a Rakúskom.

Cesta z Bratislavy do Záhorskej Vsi

Do Záhorskej Vsi vedie romantická cyklotrasa z bratislavského Devína. Tá však pre usadlejšie turistky a turistov nemusí byť najlepšou voľbou. Romantická je aj cesta vláčikom, ale ak sa vám nechce prestupovať, najlepšie bude, ak zvolíte priamy autobusový spoj. Ja som išla svojim zriedkavo používaným autom, aby som dlhšou jazdou dobila frfľajúcu autobatériu. Pôvodne to teda mala byť len technická jazda po Záhorí, nakoniec ma zo Záhorskej Vsi vyhnal až nadchádzajúci večer. Krásna scenéria v povodí rieky Moravy, zaujímavosti hraničnej línie, monumentálny starý cukrovar aj pôvabné sakrálne pamiatky, to všetko čaká na pohodlnej, bezpečnej rovinke len 40 km od hlavného mesta.

Obrázok: Železničná stanička Záhorská Ves - najzápadnejšie miesto, kam na Slovensku vedú koľaje. Prvý vlak sem dorazil v roku 1911. Staničná budova je priečelím otočená do lesného porastu a tak nečudo, že sa stala obeťou miestnych opilcov a writerského turizmu. Napriek tomu sa jej v slnečnej žiare stále darí vyzerať malebne.

Obecný úrad

Ako prvé som v obci vyzerala vežu kostola. Osvedčené pravidlo, že kde je kostol, tam je i krčma, obecný úrad a pred ním parkovisko, nesklamalo. Minula som kostol sv. Michala, ešte sa k nemu v článku vrátim, a zaparkovala pred obecným úradom. Z auta som vystúpila rovno pod čiernou pamätnou tabuľou. Text na nej hlásal, že budova úradu bola postavená v roku 1937 a projektoval ju Michal Milan Harminc. Tento nestor slovenskej architektúry, hoci sa v roku 1869 narodil v Srbsku, patril k tzv. "prvej generácii slovenských architektov". Naprojektoval vyše troch stoviek budov v Európe, z toho viac ako polovicu na Slovensku. V Bratislave to boli napríklad palác Tatra banky (dnes Ministerstvo kultúry SR), Zemědelské múzeum (dnes sídelná budova SNM a Prírodovedecké múzeum), hotel Carlton-Savoy (dnes Hotel Radisson SAS Carlton), ale aj ďalšie známe stavby.

Obrázok: Budova Obecného úradu Záhorská Ves, dielo Milana Michala Harminca z roku 1937. Pred obecným úradom stojí turistická informačná tabuľa s mapou pamiatok a zaujímavostí obce. Rovnakú tabuľu s mapou a stručným popisom potom nájdete pred každou jednou pamiatkou. Za tento jednoduchý, ale prehľadný a užitočný turistický informačný systém si obec zaslúži pochvalu.

Socha sv. Floriána

Na druhej strane cesty je socha sv. Floriána z roku 1844. Podľa knihy miestneho kronikára Mgr. Ota Šimkoviča (V objatí rieky Moravy, Bratislava 2012) bola socha pôvodne umiestnená inde v obci a na súčasné miesto oproti obecnému úradu sa dostala potom, čo ju v rokoch 2008-2009 zreštaurovali študenti VŠVU v Bratislave Marek Repáň a Jitka Divinová. Miestni hasiči venovali sv. Floriánovi nový murovaný podstavec a socha mohla byť 1. mája 2010 opäť slávnostne odhalená. Mimochodom, dobrovoľný hasičský zbor v Záhorskej Vsi je len o 44 rokov mladší ako socha sv. Floriána. Bol založený v roku 1888, medzi prvými na Záhorí. Už predtým, v roku 1882 bola z verejnej zbierky zakúpená prvá ručná striekačka. Kúpiť ju boli až vo Viedni miestny farár s notárom a pokladníkom obce.

Obrázok: Socha sv. Floriána, patróna hasičov. Na tabuli je text, ktorý je dnes čitateľný len po slovo "vďaka", ale pôvodne vyzeral takto:

SV. FLORIÁN - SOCHU DALI
VYHOTOVIŤ V R. 1844 OTEC MARTIN ORTH
SO SYNMI JÁNOM A PAVLOM.
ZA JEJ ZÁCHRANU A ZREŠTAUROVANIE
PATRÍ VĎAKA DHZ-ZÁHORSKÁ VES A
STAROSTOVI B. ŠIMKOVIČOVI.

Kríž

Ako väčšina turistov, ktorí prídu do Záhorskej Vsi, aj ja som si to nasmerovala na západ, čiže k hranici s Rakúskom. Nie je to od obecného úradu ďaleko a ak sa nikde nepristavíte, ste tam za chvíľu. Ja som sa pristavila. Hneď po pár metroch som uvidela maličký parčík s detskými preliezačkami a v ňom kamenný kríž s Kristom a tradičným nápisom INRI - Iesus Nazarenus Rex Iudaeorum (Ježiš Nazaretský, kráľ židovský). Na zadnej strane má kríž vyrytý rok 1759, ale v kartuši na prednej strane je uvedený letopočet 1802. Tak či onak, má viac ako 200 rokov.

Obrázok: Vyše dvestoročný kamenný kríž v parčíku na Hlavnej ulici oproti pošte bol zreštaurovaný v roku 2016.

Ropíky

Za parčíkom je chodník vedúci na hrádzu. Tou sa dostanete k ďalšej miestnej zaujímavosti, k tzv. "ropíkom", čiže bunkrom - pozostatku prvorepublikového pohraničného opevnenia. Opevnenie pozostávalo z ťažkých a ľahkých objektov, ropíky boli objektmi ľahkého opevnenia. Názov "ropík" je odvodený od skratky ROP - Riaditeľstvo opevňovacích prác, ktoré výstavbu týchto objektov v tridsiatych rokoch minulého storočia riadilo. "Bunkre boli vybudované ako ochrana proti hitlerovskému Nemecku. Nepomohli, ale dnes tvoria zaujímavú súčasť pohraničia s Rakúskom." (Citované z článku bez uvedenia autora na stránkach Vlaky.net.)

"Výstavba pohraničného opevnenia bola najväčšou stavbou za dvadsať rokov existencie štátu Čechov a Slovákov pred druhou svetovou vojnou. Tisíce objektov československého ťažkého a ľahkého opevnenia, horúčkovito budovaného v rokoch 1935-1938 na vybraných úsekoch v Čechách, na Morave, v Sliezsku, na Slovensku a na južnej hranici Podkarpatskej Rusi zostali tak, ako ich po "Mníchove" opustili vojaci." (Milo Gona v článku "V pohraničných horách a lesoch v Čechách a na Morave na ne narazíme pomerne často...", www.pevnosti.sk)

Obrázok: Bunker z 30-tych rokov, akých máme dosť aj v Bratislave, ale väčšina z nás netuší, na čo vlastne slúžili. Pôvodný stav zachovaný až do začiatku 90-tych rokov 20. storočia je už minulosťou. Vratné aj nevratné obaly v útrobách bunkrov napovedajú, že dnes slúžia najmä na popíjanie a tiež ako verejné nocľahárne a toalety.

Kasárne

Opona košatých gaštanov skrýva bránu, ktorú si však nejde nevšimnúť. Dve psie hlavy a medzi nimi čudný nápis "NEPROJDOU" dávajú tušiť súvis s niekdajšou pohraničnou strážou. Žeby múzeum? Ale nie. Podľa listu vlastníctva sú pozemky a objekty za bránou majetkom Nikolasa a Franza Bradovcov z Viedne. (Tak predsa prešli!) Bradovci získali bývalé kasárne od obce kúpou (Zápisnica z mimoriadneho zasadnutia OZ konaného dňa 03.05.2011) a prísľubom sponzorského daru (Uznesenia zo zasadnutia OZ konaného dňa 06.06.2011) so zámerom výroby výťahov.

Obrázok: Vstup do niekdajšieho areálu 5. roty 1. praporu 11. brigády Pohraničnej stráže SR. Na bráne je nápis "NEPROJDOU".

Cukrovar

Som pred vstupom do starého cukrovaru ohradeného vysokým betónovým plotom. Ale niet nikoho, kto by mi bránil vojsť rovno hlavnou bránou. To, čo vidím, je zároveň veľkolepé a zároveň to láme srdce. Hoci som v Bratislave videla už niekoľko rakúsko-uhorských fabrík ako chátrali až kým nestratili akúkoľvek šancu na rekonštrukciu či kultúrnu prestavbu, stále som si na ten pohľad nezvykla. Tragédia tohto cukrovaru však nezačala privatizáciou po roku 1989, ale oveľa skôr. Výroba cukru bola vo fabrike zastavená už v roku 1949 a "sladká" industriálna architektúra z 19. storočia poslúžila na dlhé obdobie ťažkým strojom. Boli tu napríklad Opravovne strojov, Strojstav, n.p., ku koncu potom len sklady a drobné prevádzky. Dnes zostali už iba ruiny, ale na bráne je stále veľká tabuľa s ťažko pochopiteľnou úfnosťou ponúkajúca priestory "FOR RENT".

Obrázok: Začiatkom tohto roku sa v regionálnej tlači objavili správy, že na mieste areálu bývalého cukrovaru v Záhorskej Vsi má byť postavený hotelovo - rekreačný komplex. Okrem kongresovej a hotelovej časti by tam mala byť reštaurácia, obchodné priestory, múzeum a športoviská.

História cukrovaru

Cukrovar v Záhorskej Vsi (predtým Uhorskej Vsi) postavila v roku 1870 spoločnosť okolo Maxa Löwbeera. A ako som sa dozvedela z tabule na náučnom chodníku, išlo o najväčší cukrovar v regióne. Cukor sa dopravoval zo Záhorskej Vsi cez rieku do susediaceho rakúskeho Angernu a odtiaľ cez Viedeň ďalej do Európy. Vyššie spomínané kasárne pohraničnej stráže boli pôvodne prvým obytným domom zamestnancov fabriky. Po roku 1911 pribudol ešte liehovar na výrobu technického liehu a kancelárska budova. Po prvej svetovej vojne prestal prísun repy z Rakúska, ale výroba cukru pokračovala aj napriek tomu aj po rozpade monarchie a vzniku hraníc. Tesne pred druhou svetovou vojnou majiteľ predal cukrovar agrárnej skupine vedenej Sedliackou bankou v Bratislave. V roku 1945, pri ústupe nemeckých vojsk bol vyhodený do vzduchu most cez rieku Moravu aj dva fabrické komíny. Zničené boli laboratóriá, kancelárske priestory a nenávratne zmizlo množstvo dokumentov a technických výkresov. V nasledujúcich dvoch rokoch cukrovar obnovili, aby mohol byť 1. 4. 1948 znárodnený, začlenený pod Západoslovenské cukrovary Trnava, n. p., a v ďalšom roku navždy zrušený.

Hranica s Rakúskom

Bývalá colnica hraničného prechodu Záhorská Ves - Angern slúži od roku 2008 ako múzeum dejín obce pod názvom Uhranské múzeum. Okrem toho je tam aj kozmetický salón a predajňa kvetov, aby ste boli upravení a pripravení, ak by ste sa rozhodli previezť kompou na návštevu na rakúsku stranu rieky Moravy. Kompu prevádzkuje obec Záhorská Ves, takže ak práve nepremáva, parkuje na slovenskej strane. A pretože teraz, počas koronakrízy nepremáva, mohla som si ju pozrieť zblízka, zatiaľ čo na rakúsku stranu som mohla pozerať tak ako kedysi - len z úctivej vzdialenosti. Za normálnych okolností však kompa premáva od piatej ráno do desiatej večer podľa potreby, t. j. keď sa nazbiera niekoľko cestujúcich a keď je dostatočná hladina vody.

Obrázok: Na prístupovej ceste ku kompe je tabuľa s cenníkom a niekoľkými prevádzkovými pokynmi. Medzi nimi je aj tento: "Nehodu je nutné zahlásiť písomne ihneď vodcovi prievoznej lode!" Rozumiem tomu správne, že ak náhodou vypadnem z kompy, mojou prvou starosťou by malo byť pozháňať papier a pero, aby som to písomne oznámila prievozníkovi?

Kostol sv. Michala

Prešla som sa popri rieke a okľukou vrátila späť na Hlavnú ulicu ku kostolu sv. Michala. Hovoria mu "nový kostol", pretože v obci stál kedysi aj starší, barokový kostol z roku 1678, tiež zasvätený sv. Michalovi Archanjelovi. Veriacim slúžil 260 rokov, kým sa na Vianoce 1937 pod ich ťarchou nezrútil chórus. V roku 1938 ho zbúrali a zariadenie neskôr previezli do nového kostola. Nový kostol navrhol Ing.arch. Fr. Florians, postavili a vysvätili ho v roku 1940.

Obrázok: Pôvabnú sošku patróna kostola sv. Michala Archanjela venovali obci či kostolu v roku 1872 darcovia z rovnakej rodiny ako sošku sv. Floriána oproti obecnému úradu - Jakub a Juliana Ort(h)ovci.

Nespomenula som všetky pamiatky a už vôbec nie všetky zaujímavosti Záhorskej Vsi. Veď si ich objavíte sami, keď tam pôjdete. Bola by škoda nejsť! To by ste mohli neuvidieť aj ulicu Lucie Poppovej a rodný dom slávnej a krásnej opernej divy, ktorá sa v Záhorskej Vsi narodila, v Bratislave vyštudovala, spievala, ale aj hrala (Aničku - vo filme Jánošík) a potom tri desaťročia uchvacovala milovníkov opery na celom svete. Ako hovorím, bola by škoda nejsť!

Fotografie: archív Historicky.sk.

© Ľubomíra Černáková, turistický sprievodca Bratislava